Stromy v mojom okolí

Mňa tak bolí, keď vidím, ako v parku vytnú stromy – malý parčik v prostriedku, krásne stromy a sú preč ako mŕtvy ston, až sa tlačia slzy do očí.

Tie nádherné lipy pri mojom dome – objatie obrovskej koruny. Stoja tu pri mne s dôstojnosťou sebe vlastnou. Ktovie, koľko je v ňom hniezd a tá júnová kvetová vôňa plná včelieho bzukotu ma láskavo objíma.

A čerešňa s bielym kvetom v nádhernom slnečnom májovom svite.

A breza na najbližšej lúke a čo je najsmutnejšie už vyťatá smutná vŕba kúsok pod našim domom – to som si tiež poplakala, keď ju asi pred tromi rokmi vyťali a nechali len holinu. I teraz sa zlomil na najbližšej lúke pri veľkom vetre strom, čo uprostred nej stál sám a teraz tam smutne leží a ukazuje vnútro svojho kmeňa. Možno sa spamätá a niečo z jeho spodného kmeňa vyraší.

A veľký jaseň pri bielej kaplnke – prechádzka smerom nadol od nášho domu.

A sekvoje hlbšie v lese, čo tam niekto dávnejšie posadil a teraz sú obrovské a vysoké.

K nim všetkým sa vybrať a obklopiť sa ich atmosférou a pokúsiť sa vycítiť ich rozhovor k nám a spísať ho do básne.

Teším sa z krásneho stretnutia s umením na tému „Načúvajme stromom“ v Dome u Bielej ruže 15.9-17.9.2017

Hosť poetka Janka Bernáthová a jej báseň uchopovaná eurytmicky a spev krásnych ľudových piesní, v ktorých sa spieva práve o stromoch.

Obhajoba stromov

Keď si uvedomíme, že aj ten najhorší zločinec tohto sveta má právo na obhajobu pred súdnym tribunálom, prečo na ňu nemajú právo aj živé a nevinné stromy? Som presvedčená, že mnohí ľudia by radi vyjadrili svoj názor …

Možno sa vám to už stalo, že ste dlhé roky chodili známou ulicou a jej obraz zo dňa na deň osirel. A zabolelo vás pri srdci, keď ste si uvedomili to bezmocné prázdno nad živicou mokvajúcim pňom.

Človek svoje konanie obhajuje vlastnými zákonmi, smernicami, tabuľkami a objektívnymi príčinami, podľa toho, ako mu to práve vyhovuje. Ale kto obháji život odsúdeného stromu, keď sa všetok rozum a cit dokáže schovať za jediný opečiatkovaný  papier ? Je to vôbec možné? Zdá sa, že áno. Keď si uvedomíme, že aj ten najhorší zločinec tohto sveta má právo na obhajobu pred súdnym tribunálom, prečo na ňu nemajú právo aj živé a nevinné stromy?

Som presvedčená, že mnohí ľudia by radi vyjadrili svoj názor ešte skôr, ako ich ,,ovalí“ necitlivá amputácia zelene, ktorá bola súčasťou ich každodenného života. A ten, kto sa na strom pozerá len z dôležitosti svojho úradu, kto v ňom vidí len prekážku, nebezpečenstvo, alergén, či ľahko speňažiteľné drevo, kto nevníma jeho význam v širších súvislostiach a životodarnú krásu dotvárajúcu a očisťujúcu tento svet, kto nevie, že Boh stvoril zem, vodu, stromy a rastlinstvo ešte pred človekom, mal by byť odsúdený stráviť určitý čas v kamennej rezervácii bez týchto darov. Tam by možno mnohé pochopil a po uplynutí trestu by stromy nepílil, ale sadil a ochraňoval ako tie najvzácnejšie živé umelecké diela, ako svojich múdrych, skromných  a pokorných priateľov.

Na záver mojej obhajoby s úctou otváram Citadelu A. de Saint- Exupéryho a citujem z nadčasových myšlienok:

,,Strom, to vôbec nie je semeno, neskôr steblo, pružný kmeň a nakoniec suché drevo. Nemusíš ho deliť, aby si ho poznal. Strom, to je sila, ktorá sa pomaly približuje k nebu... A ak v sebe vieš uzrieť rozhojdanú vetvu, pevne vrastenú do olivy, zakúsiš vo svojich pohnutiach večnosť. A všetko vôkol teba sa stane večným.

“Prajem všetkým ľuďom dobrej vôle, aby zakúsili svoj kúsok večnosti každý deň svojho života.