Krehká a nežná bytosť umelca, ktorý uchvacoval svojou klavírnou hrou a uvádzal divákov do pocitu sladkej extázy, nebola na tomto svete veľmi dlho. Duša, ktorá bola daná svetu ako dar, prichádza na svet na sviatok narodenia Krista 6.januára a zomiera na Veľký piatok v čase Golgoty Krista. Táto určite nie náhodná súvislosť predurčuje nesmiernu hĺbku Skriabinovej tvorby, ktorá je plná láskyplných osobitých akordov a harmónií, ktoré spôsobujú vo svojom nežne-melancholickom vyjadrení priam orgazmický pocit, ktorý človeka morálne očisťuje a povznáša. Hudba Skriabina otvára brány vlastného vnútra v posolstve „Ja som“, k individualite, ktorú nám prináša Kristus, ktorá sa vymaňuje zo skupinovej duše a umožňuje človeku smerovať ku kozmickému vyššiemu Ja. Dôkazom toho je i postupné vymaňovanie sa z područia klasickej harmónie, pri ktorej tóny smerujú vždy k určenej hlavnej tónine, ale ich oslobodenie, čo je možné vidieť v neskorej tvorbe Skriabina, kde už vo svojich klavírnych dielach neudáva predznameniania. Keď hrám jeho pomalšie skladby, je to ako modlitba, milujúca modlitba, ktorá neprosí a nežobre, ale ktorá zároveň vyjadruje všetku ľudskú nežnú lásku bez slov. Extaktická modlitba milovania, ktorá nerozlišuje, či je k Bohu alebo ku ktorejkoľvek ľudskej bytosti, hviezdam, prírode, či duchovnému svetu. Jeho hudba natoľko pozdvihuje, že človek má pocit šumenia anjelskych krídiel a pocit, že sa z nej šíri aromatická vôňa.

Naproti tomu sa tvorba Alexandra Skriabina pohybuje v kontrastoch, ktorá v dramatických dielach a častiach nemá svojou originalitou, osudovosťou a mnohokrát až vesmírnou veľkoleposťou obdobu. Zvláštne je, že neskoršie diela sa zdajú pri prvom počutí, akoby postrádali krásu, a predsa sú až magicky príťažlivé a osobité, najmä po správnej interpretácii. Človek má chuť až kúpať svoj sluch v týchto neuveriteľných harmóniách ako v liečivom kúpeli. O to hypnotizujúcejší zážitok mali poslucháči, ktorí mohli zažiť jeho fascinujúcu hru, ktorá uplatňoval tenkú a zložitú pedalizáciu, takmer zvláštne hladenie kláves, že to vyvolávalo dojem, že klávesov sa nedotýka, ale iba ich hladí.

Absolútna originalita, ktorú uplatňuje väčšinou nie na príliš rozvláčnom notovom zápise, ale naopak mnohokrát na jednej až dvoch stranách s osobitnou neopakovateľnou výpoveďou, že ťažko nájsť zhodu medzi jednotlivými opusovými číslami napriek typickému charakteru samotného hudobného Skriabinovho rukopisu.

Osobitným znakom jeho tvorby je zvláštna poloha jeho diel, akoby sa jeho hudba nachádzala na pomedzí medzi dvomi svetmi, medzi bdením a spánkom, na pomedzí svetla a tmy, dňa a noci v zlatých hodinkách dňa, na pomedzí splynutia muža a ženy, v zvláštnom bozku, kde sa obaja stretávajú a sú v symbióze, v ktorej ona nie je jastrabom a on nie je vlkom, ako v príbehu o jastrabej žene. Vzácne spojenie, kde sa odohráva to najdôležitejšie a najmystickejšie, čo poukazuje na budúcnosť človeka, keď nastane strata pohlavia nie tým, že by sa stal jeden človek obojpohlavným, ale tým, že dve bytosti, ktoré stoja v protipóle ako muž a žena vytvoria raz jednu bytosť, ktorá nebude mať hrubohmotnú podobu, ale étericky prežiarené telo, kde sa rozvinie ľudské srdce s plným prietokom láskyplných síl vyvierajúcich z takéhoto spojenia a spevom a božským slovom tvorivého loga siahajúcicim k nebesiam, schopným plodiť bytosti a spolutvoriť svet. Preto je samozrejmý jeho pohľad na ženy, ktorý vidí v sebe vlastnom hľadaní sa mystického spojenia medzi mužom a ženou v naplňujúcom a emocionálne vášnivom vzťahu umožňujúcom tvorivý rozlet. Plne to pocítil u svojej druhej ženy Tatjany a v nádhernej korešpondencii medzi nimi často hovoriacej v alegorických obrazoch o krídlach nám v tejto idei večného ženstva je blízky so Solovjovom i Goethem – „Na krídlach večného ženstva sme nesení výš.“

Rovnako ako Goethe a Shiller i medzi Skriabinom a básnikom Balmontom vzniká hlboký ľudský vzťah spojený so vzájomným umeleckým pochopením a podporou. Balmont píše o Skriabinovi básne a ich tvorba sa navzájom ovplyvňuje a prelína. Obaja vnímajú potrebu veľkolepejšej budúcnosti človeka. Tejto budúcnosti je Skriabinova hudba prísľubom. Budúcnosť, ktorú jeho súčasníci považovali a mnohí dodnes považujú za utópiu, alebo za mesianistické sebaprecenenie vlastných síl (dokonca až absurdne za schizofréniu - často dostane niekto takú nálepku od niekoho, kto mu nesiaha ani po päty a ani tomu nerozumie). Jeho druhá žena Tatiana sa vyjadruje, aké je zvláštne a nanajvýš čudné, neuveriteľné a tým až pre neznalého strašidelné to, čo jej vraví, napriek tomu z toho nakoniec vychádza tak hlboké dobro, ako z celej jeho bytosti, že napriek tej nepochopiteľnosti, neostáva jej nič iné, len tomu naplno veriť.

Život človeka môže byť ku koncu predzvesťou a predznamenaním toho, čo má prísť v ďalšom živote. Ján Dostal český antroposof, farár Obce kresťanov a v mladosti dirigent opery píše v poslednom svojom diele o reinkarnácii, o ktorej bol i Skriabin presvedčený, že človek potrebuje napĺňať svoju úlohu a hľadať jej realizáciu v svete a dostáva na ňu viacero životov. Inak by ostalo ľudské dielo iba torzom. Posledným dielom Skriabina, z ktorého zostali len skice bolo „Mystérium“, alebo ak by sme sa viac držali ruštiny „Mystéria“. Klavírne diela Skriabina, ktoré tvoril viacmenej pre živobytie, boli len predzvesťou a pre neho akousi predprípavou k niečomu, čo videl ako svoje celoživotné poslanie. Celý svoj nie dlhý život sa pred ním rozprestierala idea Mystérie. Zdalo by sa, že z tohto diela ostalo len to torzo, i keď ho jeho pokračovateľ Alexander Nemtin skomponoval na základe skíc a napodobenia jeho orchestrálnej a klavírnej hudby dlho sa zaoberajúc jeho životom, jeho prežívaním a jeho tvorbou. Predsa len sa žiada, aby raz bolo ľudstvo pripravené k tomu, aby sa jeho krehká duša mohla opäť vrátiť sem, zväčšiť a naplniť s omnoho väčšími možnosťami svoje idei. Napriek tomu nebol od realizácie až tak ďaleko, hlavne po hudobnej stránke. Pri bližšom zaoberaní sa jeho posledným obdobím života, vidíme, že bol realistom a pripravoval k Mystérii iba niečo ako „Predvetie“, k nemu mal i hotový text, ktorý tvoril dlhým premýšľaním a hľadaním na prechádzkach a následným zdieľaním s priateľmi umelcami, ktorých rady rešpektoval a v hlave mu znela už i jeho hudba. Podľa toho, kde je na tom niečo schizofrenické? Veď najbližšie, skutočne umelecké duše boli plne zasvätené do Mystérie, mal od nich plný súhlas a podporu a obdiv. Jediným problémom bola pre neho realizácia – miesto, herci tanečníci, svetlá a vône, ktoré chcel už i v tomto úvodnom diele k Mystérii začať realizovať. Predstavoval si veľkolepú budovu uprostred jazera, tvrdil, že to môže byť na rôznych miestach na zemi, najskôr plánoval v Indii, ako v kolíske duchovnosti. Zaoberal sa spojením svetla a tónov, vytvoril farebnú škálu pre každý tón, ale pre Mystériu i jej predbežné dejstvo chcel, aby hudba a svetlo šli smerom k sebe zložitejšie v kontrapunkte. Tiež chcel, aby herci a tanečníci, boli úplne iní a tancovali a hrali úplne inak, ako sa to bežne robí, nehovoriac o speve. Z odstupu času môžeme pozorovať, ako v tom istom období 1912 vzniká podobná snaha v krajine, kde je pochovaná jeho matka. Rudolf Steiner zakladá pohybové umenie eurytmiu, ktorá nielenže dokáže omnoho objektívnejšie uchopovať hudobnú stránku diela, ako ktorékoľvek iné pohybové umenie. Napriek vysokej profesionalite baletného divadla „Boľšova teatra“, ktorý spracoval baletne niektoré Skriabinove klavírne diela alebo úžasnej slobodnej invencii Isadory Duncan a jej pychologicky hlbokých vyjadrení sa na Skriabinovu hudbu, má predsa len eurytmia pokiaľ je tiež uchopená profesionálne a realizovaná tak, ako ju dal Rudolf Steiner, Marie Steinerová a prvé eurytmistky, omnoho objektívnejšiu možnosť spracovať tvorbu Skriabina, pretože rešpektuje obraznú, kompozičnú, dynamickú a reálnu stavbu daného diela. Zároveň používa i farebné nasvecovanie, po ktorom Skriabin tak túžil a tiež vyžaduje spracovanie hlbokých umeleckých a mysterióznych diel, tak ako vnímal i Skriabin, že len hlboká a veľkolepá poézia môže očisťovať. Vzniká tu tiež umenie tvorivej reči tzv.Sprachgestaltung v prvom rade pre recitovanie k eurytmii, ktoré svojou hĺbkou a vnímaním prapodstaty hlások sa stáva omnoho dôstojnejším vyjadrením slov nesúcich snahu priniesť pravý Logos. Dokonca Steiner priamo kreslí eurytmistkám formy, kde je zahrnutá i Skriabinova tvorba. K Skriabinovým klavírnym dielam píše osvetlenie, kde k jednej pomalej skladbe nachádzame veľmi intenzívne nasvietenie, meniace sa po každom takte. Vo svojich prednáškach Steiner vraví o katarznom účinku tzv. starých napr. eleusínskych mystérií, ktoré svojim katarzným a liečivým účinkom zušľachťovali duše tých, ktorí mali možnosť ich zhliadnuť. Samotný Skriabin bol silne inšpirovaný Blavatskou, ktorú hlboko Rudolf Steiner uznával ako silné mesačné zasvätenie a v podstate jej dielo je u Steinera potvrdené a duchovné súvislosti omnoho viac rozvedené a logicky zdôvodnené, ale už v novom slnečnom zasvätení, ktoré zahŕňa i ľudskú logiku a filozofické samostatné vedomé uvažovanie. Skriabin tiež cítil potrebu filozofického vzdelania, intenzívne čítal od detstva a v tom je jeho obrovská prednosť pred ostatnými skladateľmi, že mal i hlboké poznanie filozofické i okultné. Antroposofia sa k nemu dostala zatiaľ len letmo, takže ňou sa ako bezprostredný súčasník nemal možnosť až tak zaoberať. Úžasným je, že jeho dcéra z prvého manželstva, ktorá sa dožila vysokého veku bola najvýznamnejšou ruskou antroposofkou, ktorá niesla antroposofiu celou ilegálnou érou a ešte i po otvorení sa Rusku západu sa zaslúžila o zverejnenie a rozvitie antroposofie v Rusku. Určite tu bolo vnútorné prepojenie medzi otcom v duchovnom svete a dcérou tu na zemskej pláni.

V samotnej Mystérii chcel Skriabin prekonať rozdelenie na účinkujúcich a diváka. Videl ideu v tom, aby všetci, najlepšie celé ľudstvo bolo umelecky účastné samotnej realizácie v grandióznej mystickej a extatickej oslave, k spoločnému vzdaniu holdu vyššiemu božskému. Takéto niečo predpokladá virtuózne umeleckú a filozofickú výšku všetkých zúčastnených, čo v čase prvej svetovej vojny, ktorú Skriabin napriek vnútornému nezaoberaniu sa ňou, intenzívne vnímal, ako silne ničiacu všetky pozitívne a vysoké idei tej doby. Videl do budúcnosti, vnímal ako sa všetko bude premieňať, videl 1.svetovú vojnu ako koniec ako zničenie tej správnej cesty, ktorou malo ľudstvo inak ísť.

Ľudstvo nebolo pripravené a ani dnes nie je, práve naopak, akoby protisily unížili celú spoločnosť k ešte väčšiemu sociálnemu a kultúrnemu primitivizmu. Mnohí umelci počas celého 20.storočia i v súčasnosti zaoberajúcimi sa intenzívne Skriabinom, tvrdia, že bol nám nasilu odobraný…. Veď o tom svedčí jeho zvláštna, náhla smrť, otrava krvi len z obyčajného furunkulu na ústach…

Mystéria a jej veľké posolstvo môžeme tušiť v poézii Úvodného „predbežného“ dejstva k Mystérii, ktorého text sa zachoval v Skriabinovom zápisníku. Snaží sa nadviazať na Wagnera, na jeho ideu zbožštenia človeka, kde v jeho operách sa postupne ako zasväcovacou cestou stáva človek rovným Bohom. Ale u Wagnera sa všetko odohráva na podvedomej rovine a preukazuje v hudbe, deji opier a v dramatickom librete. Skriabin márne hľadal vo Wagnerových písomných prejavoch vedomé uchopenie tejto myšlienky, preto toto vedomé zbožštenie človeka priamo slovami odvážne vyjadruje v tomto úvodnom dejstve. Správne chápe, že Boh si tvorstvo, ako to sám vyjadruje, priamo vydral z pŕs a vniesol do hmoty, aby človek svojim životným poryvom a vzmachom a tým všetkým, čo prekoná a prejde vpečatil Boha do pozemského a cesta k tomu má byť znovurealizácia Božského. Má nastať nie zvonku vo vonkajšom priestore, ale zvnútra človeka. Celý mysteriózny poetický text vo svojich slovách vyprosťuje navon toto ľudské vnútro a opisuje jeho extatickú sebarealizáciu. Chápe nás všetkých ako jeho jediného. Áno, Boh sa natoľko vyžiaril v svojej láske do stvorenia, že ho niet (v tom majú materialisti akú pravdu!) a je na človeku, aby ho znovuoživil a realizoval. Toto opätovné zbožštenie ľudstva má nastať, až raz tu zaznie skutočné „Mystérium“ v podaní syna človeka. Skriabin, podobne ako Rafael, Novalis, Schiller, sv.Jan z Kríža, Ludwig II a ďalší podobní boli prinesení ako dar, svojou čistou dušou, priam anjelskou, priniesli umenie pre pozdvihnutie človeka, priniesli ideu, ktorá ukazuje na možnosť posunúť sa v hierarchii duchovných bytostí a postúpiť zo šiesteho stupňa na siedmy, na anjelsky stupeň. Nikto z nich tu nebol ponechaný dlho, či už skutočným osudom alebo zásahom protisíl, väčšinou odišli v mladom veku a ich posolstvo je tu dané ľuďom ako jemná vôňa, bez okázalostí a bez populistického nátlaku. Na nás je, aby sme ich našli a začali sa ich životom inšpirovať a vnášať ich idei do života.

Osobitne mi vyvstáva prednáška slovenskej antroposofky Kláry Kundráčovej, ktorá bola za ilegality podpredsedkyňou Antroposofickej spoločnosti na Slovensku. V jednej zo svojich prednášok hovorí o  darovaní éterických síl alebo astrálnych síl už zomrelého človeka novonarodenému, aby tak mohol ľahšie splniť svoju úlohu. Ak človek žijúci na zemi prežiaril a preduchovnil svoje éterické alebo astrálne schrány, nie je po jeho smrti tento prežiarený šat rozpustený, ale uchovaný. Rudolf Steiner poukazuje na rozdielnosť darovania v duchovnom svete a pozemskom a prezentuje túto rozdielnosť na príklade pohára s vodou. V pozemskom svete, ak vylejete do polovice naplnený pohár do druhého prázdneho, tak ten prvý ostane prázdny a druhý do polovice plný. V duchovnom svete však ten prvý pohár sa o toľko viac naplní, o koľko viac sa z neho do druhého vylieva. Takže ostane prvý plný a druhý do polovice plný. Osobitne mi vyvstáva obraz Ježiša a Márie z Lukášovho a Matúšovho evanjelia z hľadiska antroposofie. Z týchto vyššie uvedených uhlov pohľadu by mohol vyvstať obraz obety matky Alexandra Skriabina a jeho syna. Skriabinova matka sa dožila iba 23 rokov, zomrela ani nie rok po pôrode na suchoty. Ako fascinujúco ju opisuje vo svojich umeleckých diskusiách Michail Kazinik: „Mať Skriabina Ljubov Petrovna Šetinina porodila dieťa a v priebehu roka zomrela, bola klaviristkou, učila sa u známeho profesora v Moskve. Lešetickij, áno to bola živá legenda a ona sa učila u Lešetického, Lešetickij ju považoval za svoju najlepšiu žiačku, jeden detail: bola veľmi krehkým človekom s veľmi jemnou nervovou sústavou, s krajnou tendenciou k ochoreniu, neuveriteľne krehkou, jednoznačne s unikátnou nervovou sústavou, ona bola akoby vyzdvihnutá, neuveriteľne nepochádzajúca odtiaľto, nadpozemská – mama Skriabina, Anton Rubinštejn ju považoval, nazýval svojou dcérou, všetci, ktorí ju videli, proste boli hotoví k tomu, aby padli na kolená pred ňou, natoľko bola ona Madonou, zvádzala z rozumu všetkých a porodiac dieťatko, v priebehu roka umrela. Dávala koncerty, a menovite jej koncerty boli niečím osobitným, vravia, že to bola akoby taká „tenkosť“ taký akoby zvláštny zhluk nervov v každom zvuku a tu Skriabin, ktorý nikdy nevidel po pamäti svoju mamu, lebo ona zomrela ako 23 ročná a Skriabin ju začal napodobňovať, ale ešte na inej úrovni, na úrovni génia, človeka, ktorý dostal do vienka akúsi nevídanú energiu“.

Akoby jej celá bytosť a jej schopnosti mali ochranné krídla nad Skriabinom, akoby jej talent sa nemohol viac rozvinúť pre seba samu, ale bol obetovaný pre genialitu Skriabina, aby mal k svojmu umeniu väčšie sily a väčší poryv. Takisto i ku koncu života, keď tvoril Mystériu, sa mu narodil syn Julián, ktorý mal nesmierny talent a jeho mladé sily, opätovne vyžarovali smerom k Skriabinovi a opätovne zomiera mladučký utopením nie dlho po Skriabinovej smrti, ako jeden z najlepších študentov konzervatória, ktorý bol schopný komponovať náročné diela už ako 11 ročný. Akoby i jeho sily boli pozastavené pre Skriabina, aby mohol splniť svoju úlohu.

A tak idea Mystérie tu môže byť živou pre ľudstvo a môže čakať na jeho predbudenie sa k tomu, aby prijala skrz umenie a skrz poznanie nové sväté prijímanie a nové zasvätenie, ktoré je vysoko pozdvihujúce a vedie človeka k morálnej výške a k morálnej očiste k extatickej katarzii. Umenie spojené s hlbokým poznaním a hlbokou filozofiou, by malo dosiahnuť pretvorenie života človeka k inému obrazu, obrazu, ktorý nie je nový, ale je zbožštený. Mala by prísť nie „nová doba“, nie „nový svetový poriadok“ (nové tu už bolo) ale malo by prísť ku katarzii k pozdvihnutiu i s celým tým, čo sa nachádza v samotnej hĺbke človeka. Preto Scriabin neuchopuje vo svojej atonálnej neskoršej tvorbe len to, čo je stojace nad človekom, ale zmiešava to nad človekom, tú ideu s tým, čo leží v najhlbšej temnote človeka, božská sila, ktorá môže byť ničivá, ak sa nespojí s tým, čo stojí nad ním. Iba v tomto spojení vzniká skutočná božskosť človeka, skutočné „preobrazenie“, len to nebeské „dolžno preobraziť čelovečenskuju žizň“. Tak podobným spôsobom Skriabin napĺňa skrz umelecký akt, v ktorom je aktívne z vlastného chcenia zapojené celé ľudstvo myšlienku Jána Amosa Komenského Všeobecnej nápravy ľudstva, ktorú tiež Komenský považoval za svoje celoživotné dielo, považovala sa za stratenú a bola nájdená až pred druhou svetovou vojnou. Tvorba Skriabina je veľkolepou syntézou, kde nie je iba tu a teraz, kde nie je iba clivota za minulosťou, kde nie je iba pohľad do budúcnosti, ale kde je veľkolepá syntéza všetkých troch a bytie vo všetkých troch naraz, tak ako to videl vo svojej poézii Otokar Březina poukazujúc na svet budúceho bratstva.