Rytmicky vyzdvihujúce archetypy – tak by som nazvala tvorbu Štúrovského básnika Sama Bohdana Hroboňa. Zdanlivo bežný kvet – ako ruža, či bežný kríčok alebo bežný človek sa cez rytmické verše plné novotvarov postupne ako po pravidelnej špirále dostáva nahor k tým najvyšším ideám a stáva sa niečim, čo je preniknuté Kristom. Básnik neuznaný ani svojou dobou a nepochopený dostatočne ani v tejto dobe. Jeho šesťtisíc strán filozofických názorov ostáva pre svet uzavretých v rukopisoch a nie to ešte vo vtedajšej dobe, keď vnímali jeho názory ako schizofrenický prejav. Ani jeho osobný život nebol ľahký a pritom čítajúc jeho listy – koľko lásky a plného odpustenia všetkým je v jeho písaných slovách, koľko hlbokého pochopenia pre ľudské slabosti.

Jeho výzva je absolútna. Nevidel len národné, ale videl to všeobecne ľudské, ten prerod, ktorý je potrebný a mal by sa odohrať v každom človeku smerom k tomu najvyššiemu v sebe.

Koľko pokory bol nútený tento človek prijímať – nič mu nevydali, žil v úplnej chudobe a skromnosti do vysokého veku apredsa sa díval do najvyšších výšin.

Cítim úctu k jeho tvorbe a u každého, koho poznám, kto privoňal k jeho dielu, vnímam, že prechováva k Hroboňovi nežnú lásku takpovediac – on je môj obľúbený básnik – má niečo, čo iní nemajú, niečo, čo vraví o ďalekej budúcnosti a nesie svetlo.