Časom však sa pre mňa stala zima nočnou morou, začala som totiž pracovať vo väznici ako psychologička, kde bola neustála zima. Vo vyšetrovačkách bola tiež zima a mala som pocit, že službukonajúci veľmi nepríjemný a strnulý človek ma naschvál dáva do tej najstudenejšej vyšetrovačky. Zistila som to tak, že keď ho jeden zastupoval, dal ma do inej a tam bolo o dosť teplejšie. Tak som sa potom stále bila za tú teplejšiu, a tento dotyčný človek, ma do nej prideľoval s veľkou nevôľou. Samotní väzni ma ľutovali, že oni majú na cele teplejšie. Ani v kancelárii pri starých oknách bez koberca nebolo o nič lepšie. Prosila som aspoň o ten koberec, že si nemôžem v práci ani čižmy vyzuť. Z celého takého neľudského prostredia a z toho, že som častokrát chabo oblečená stála a dlho čakávala na bratislavské spoje s častými prestupmi do práce a z práce cez celé mesto tak, že som si už ani nohy necítila a tiež aj doma ( po rozchode s otcom mojej dcéry som sa presťahovala naspäť k mame), sme tri spávali na zemi na roztiahnutej sedačke, ktorá nemala nožičky v rožnom prízemnom nezateplenom byte, ktorý nemal dvere osadené a poriadne sa v ňom ešte stále nevykurovalo – teda z toho všetkého sa mi dostal zvláštny chlad až priam do mojich kostí a útrob. Napriek tomu, že som už pracovala na inom mieste, mala poriadny dlhý umelý kožuch a čižmy a kúpili sme si postele so zdravotnými matracmi a celkovo sa môj život ubral lepším smerom, sa tento chlad a z toho vyplývajúca nenávisť k zime, ktorá sa stupňovala a spôsobovala priam psychickú krízu najmä tesne pred Vianocami nedarilo z mojich útrob dostať. Celé to prešlo až v posledných rokoch, keď žijem v krásnom dome v prírode s mojim druhým manželom a on ma hreje nielen svojim vrúcnym objatím, ale aj poriadnym kúrením s drevom, že tu máme mnohokrát až saunu.
Takže prichádzajúca zima mi robí teraz po dlhom čase opätovnú radosť. Teším sa z nej možno i vďaka tomu, že sa snažím oslavovať ju cez umenie, cez prechádzky v prírode. Zvlášť je to možné tým, že už nebývam v hlučnom, špinavom a odľudštenom veľkomeste, ale na lazoch, kde ešte je možné povedať panenská príroda a božské ticho. Na prechádzkach so psami zažívam, ako im robí nesmiernu radosť jašiť sa v tom snehu a každé dieťa, čo sem príde, môže hneď kúsok za domom sa sánkovať a stavať snehuliaka. Nádherné inovate mi už nespočetnekrát pozdvihli srdce svojou očarujúcou krásou. Nedá mi nespomenúť príbeh o dvoch ženských postavách, ktoré kráčali zasneženým priestorom spolu – jedna odetá v čiernom a jedna v bielom. Obe som si v svojom živote zažila- jednu skrz chladnú testovaciu vedu, psychológiu, keď som robievala hĺbkové diagnostiky, čo mi prinášalo do života i duševný chlad a druhá, po ktorej prahla moja duša – tá umelecká bytosť, keď jej môžem naplno slúžiť, mi umožňuje zimu v šťastí prežiť. Tento nádherný príbeh hovorí o nesmiernom poslaní umenia. Zvlášť teraz, keď chladná medicína vyslovuje svetu nepriamo svoju zvrátenú tvár cez tvrdý biznis a farmaceutický priemysel a oberá človeka o jeho city, o jeho dušu v snahe spraviť z neho len zamrznutú stuhnutú bytosť plnú strohých mŕtvych myšlienok a suchopárnych definícií prinášajúcich negativizmus a strach.
Pokiaľ človek nedáva potravu duši aj duchu – jeho prežívanie zimy, okrem toho, že svoju vnútornú prázdnotu prehlušuje adrenalínovým športom, býva veľakrát zaťažkávajúcou skúškou, ktorá môže prechádzať do nečakaných úzkostných stavov neistého strachu s pocitom osamotenia a možnými častými nezávideniahodnými snami počas spánku.
Pritom Zima potrebuje naše duše k jej umeleckému pochopeniu skrz spev, maľbu, slávnostný umelecký obrad, aj krásny pohyb akým je napr.eurytmia. Osobitne krásnou je kniha Karla Funka „Tajemství čtyř ročních období“. V tejto láskyplnej knihe je toľko prekrásnych duchovných imaginácií, ktoré môžu byť živo v našich predstavách uchopované, prekontemplované a môžu tak prehĺbiť naše vnútro a poznanie a zaplniť ho oblažujúcou posvätnosťou a úctou k svetu i k svojim blízkym. Takýto poryv duše sa potom vylieva z človeka i v jeho rozhovoroch s druhými ľuďmi a dokonca je priam posvätením i pre samotnú Zem a jej tvorstvo. Človek tak môže niečo každý večer odovzdať svojmu anjelovi a pri prechode na druhý svet, ho takáto krása vnesená do jeho vnútra nesie na svojich perutiach do nebeského sveta, kde môže žiť ako Boh medzi Bohmi, kde jedine potrebuje človek získať svoje pravé miesto.
Tak je zima predobrazom hľadania seba samého, predobrazom sebapoznania. Tak ako sú stromy v zime odhalené a nie sú zdobené listami a plodmi, ale ukazujú svoju holú a pravdivú podstatu a okrášľujú ich a očisťujú len zamrzlé inovate a napadaný sneh v podobe prenádherných neopakovateľných hviezdnych vločiek.