Tak túži človek po jari a nemôže až uveriť, že opäť prišla po prekonanej zime, roztiahla svoje perute do nádherného sna, ktorý stále viac naznačuje a rozsieva svoju krásu do prírody a do toho, čo človek vie vytvoriť svojou prácou okolo nej, keď nasadí stromy a kvety a semienka plodov, ktoré raz bude môcť jesť.
Ten radostný pohľad na prvých poslov jari – snežienky, ktoré vo svojej belostnosti a nevinnosti ukazujú svoju prvotnú silu a odolnosť – i keď ich ešte pri ich raste prikryje sneh a mráz.
A tie prvotné teplé lúče prežiarujú našu tvár a srdce a potešujú oko a na človeku sa zjaví liečivý úsmev na tvári a cíti všetky liečivé prichádzajúce sily, ktoré sa vnášajú prirodzene do nášho životného svietiaceho plameňa a opätovne prinášajú na povrch všetky možno už i pochované nádeje a idei. Nádej ako kráčajúca jarná bytosť po lúkach osloví z úkrytu motýle a v ich nežných krídlach prežiari to, čo potom skrz ľudskú myšlienku ako ideu a túžbu po kráse vynesie vtáčí spev a ich oddaný let do nebeských sfér. Tak odľahčí naše posmutnelé myšlienky a vezme nás do svojej rozprávkovej ríše plnej vlastnej zemskej fantázie. Táto fantázia nám dáva tiež krídla a možnosť tvoriť zo seba samých, možnosť začať kráčať tam, kam je to pre svet i pre nás potrebné. Možno by sa to prízemnému zraku zdalo ako ilúzia – ani vieru, ani nádej a ani lásku nemožno hmotne uchopiť do rúk a predsa sú najvyššími cnosťami, lebo len ony vedia prekonať osud zimy a priviesť nás k jari a k oživeniu.
Jar kriesi a jej neskonalá oživujúca sila je darom archanjela Rafaela. Tohoto archanjela môže vyciťovať v jarnej prírode každý človek, ktorý sa hlbšie umelecky-duševne a myšlienkovo-duchovne obracia k dejom odohrávajúcim sa v prírode. Veď nejeden maliar, či poet minulosti personifikoval Jar ako prichádzajúcu bytosť. Prúdi nám sem skrz ňu bohatý duševný život, ktorý ale tesne predtým ako sa tu hmotne stelesní v nejakých rastlinách, obsahuje v éterickej sfére Zeme krásne živé bytosti, ktoré svojim prstom požehnávajú tieto rastliny ako svoje deti, ktoré potom kvitnú do krásy. A i človek začína viac vnímať svoje životné sily a pociťuje príval týchto archanjelsko-rafaelských síl. Lebo on i v nás tvorí a každou jarou nás vždy nanovo oživuje.
Kto nemôže sledovať každú jar deň čo deň zeleň lesov, vdychovať vzduch voňajúceho ihličia a dívať sa na ešte zasnežené vrcholky hôr je ochudobnený, nemá možnosť priameho vnútorného očistenia – tomu ale môže pomôcť meditačná báseň Rudolfa Steinera:
Slnečný lúč svetlom iskriaci znáša sa bližšie.
Nevesta kvetov, farby budiaca, šťastne ho zdraví.
V plnej dôvere Dcére Zeme lúč zdeľuje,
ako sily slnka, z ducha rašiace
v domove Bohov počujú tón svetový.
Nevesta kvetov farbami žiari, v zamyslení vníma
ohnivé znenie svetla.
