Ľudská duša hľadá svoje naplnenie spojením s polaritným princípom v troch rovinách. V rovine vôľovej je priťahovaná k Božskému Érotovi - nositeľovi fyzickej túžby, v rovine myšlienkovej Logosu ako nositeľovi najvyššej myšlienky a v rovine citovej k bytosti Krista ako nositeľovi najvyššej lásky.
Bytosť zo starogréckej báje Psyché má pocit, že to po čom túži, je neustále uniká, ako by to má iba na chvíľu a keď sa snaží uchopiť svojho milovaného nasilu - stratí ho úplne a musí ho o to ťažšie v trápení hľadať. Veľa rozprávok má podobný archetyp. Aký nádherný obraz a aká nádherná  hĺbka, ktorá poukazuje na túžby a trápenie a púť každého z nás. Na pozemskej púti potrebujeme hľadať pravdu, lásku a správne činy a ako ťažko sa realizujú a v koľkých úzkostiach sú prežívané. A ako sú bolestivé straty za blízkymi, za ideálmi alebo za domovom, ktoré sme stratili. A aká to je slasť, keď máme možnosť byť pri blízkom človeku, objať ho, aké zadosťučinenie, keď sa zrealizuje náš ideál a aká istota, keď máme domov plný tepla a okolitej prírody, kde vieme s radosťou spočívať. Táto cesta hľadania má svoje zavŕšenie nielen v spojení milovaného s milovanou, tak  ako je to v mystickej básni Jána z Kríža, ale i v dare nesmrteľnosti, ktorú Psyché ako pozemská smrteľná duša získa. Psyché sa stáva nesmrteľnou v spojení s Kristom (Logom, Érotom) a ich dcérou je "Rozkoš" nie tak v zmysle erotickom ako v zmysle naplnenom. Lebo len vtedy cíti duša rozkoš a naplnenie, keď pocíti lásku, krásu a bezpečné spočinutie a vtedy nie je zúfalou a hladnou, ale nasýtenou, vtedy pociťuje  radosť a rozkoš. Vtedy sa stáva božsky nesmrteľnou a tak po svojej pozemskej púti jej ostane iba to večné, čím sa naplnila - láskyplnými vzťahmi láskyplným myšlienkami a láskyplnými činmi.