Keď sa zamýšľam nad tým, čo mi priniesol predchádzajúci rok, uvedomujem si, že sa stal vystúpením z jedného kolesa, o ktorý som bola celý život priviazaná a možno tým tak priniesol závan slobody. Na začiatku roka som sa rozhodla odísť z jarma, ktoré ma sprevádzalo už od materskej školy a znamenalo nebyť so sebou v ranných hodinách, ale náhliť sa množstvo kilometrov na nenávidené miesto a tráviť tam zavretá celý deň, bez možnosti vyjsť na slnko. Na miesto, ktoré možno jednou rukou veľa dáva, ale viacerými rukami berie možno to najcennejšie a tým je možnosť hľadať samého seba. Tiež už som skutočne ťažko niesla ten systém neustále rozdelených hierarchií, kde pár ľudí vládne a ostatní poslúchajú, čo je ťažké ale pre obe strany. A i keď to v poslednom zamestnaní bolo najmenej citeľné, predsa už nevládzem ustavične žiť s tým, že Vám niekto pristrihuje krídla - a to väčšinou taký človek, ktorému chýbajú akékoľvek ušľachtilejšie ideály. Alebo ešte vo väčšom meradle celková atmosféra zamestnaneckého (ako i školského) pomeru i so svojimi všetkými členmi je natoľko dusivá, že trochu roztiahnuť krídla Vás ani nenapadne. Ale tým je poznačená celá spoločnosť. A tak sa jarné mesiace stali vystúpením z tohoto kolotoča a opätovným a neustále znovu začínajúcim pokusom priniesť niečo nové, slobodnejšie a ušľachtilejšie a snahou začať vzbudzovať u seba a príp. ak to prijmú, i u druhých skrytý nebeský život uprostred tejto upadnutej kultúry, ktorá sa oň už moc nestará, dokonca sa mu vysmieva. Cesta k tomu nie je ľahká, ale ak aspoň trochu dojatia prinesie môj spev, aspoň trochu pozdvihnutia eurytmicky urobená báseň, alebo eurytmicky pohybovo stvárnená krásna hudba, bude to dostatočná odmena. Ak vôbec niekto príde a prijme túto snahu. Ale tak povedala som si, že "Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som i ja medzi nimi". Tak verím, že sa vždy aspoň tí dvaja alebo traja zídeme. Uvedomujúc si, že to bude stále náročnejšie, lebo človek je možno sám sebe najťažšie pánom, sme strhávaní virtuálnou technikou a tiež nie je to činnosť, ktorá by bola dnes moderná, tak ako ostatné tzv. dobre platené povolania (čím viac platené, tým viac možno slúžia nie tomu pravému). Skôr je to práca, ktorá by chcela hľadieť do budúcnosti a s ňou sa asi nebude dať ani odvážiť reálne pozemsky podnikať. Preto sa pokúšam hľadať dobrovoľné cesty vzájomnej reciprocity, aby som mohla slobodne dávať, ale pritom nestrádať. A tak prebehlo u mňa v Dome u Bielej ruže viac stretnutí a podarilo sa mi spievať i inde, ale to je už čoraz ťažšie a i o to sa musím prosíkať a cítim sa ako v v slovách jednej ľudovej piesne "lôž si za stôl sadla a pravda u dvier žobre" vidiac, ako niekto, kto spieva na troch tónoch alebo opitý na playback dostane minimálne 3000 eur a ja si mám ešte zaplatiť prenájom..... I tí, ktorí by chceli, sú zhora tlačení do komercie.... Preto sa mi stále viac ukazuje tá cesta, že človek na to, aby mohol s dôstojnosťou prijať to nebeské, potrebuje vytvoriť aspoň malý, i keď súkromný priestor, ktorý otvorí čiastočne pre druhých v domácej a vrelej atmosfére, kde nehučia mikrofóny, neblýskajú svetlá a nie je tam dav, ktorý ľahko podlieha psychóze a zdiera zo seba navzájom svoje životné sily, ale je to priestor, kde je možné to vyššie prijať meditatívnejšie a kontemplatívnejšie (lebo spev už ani do kostolov nechcú pustiť). A tak boli u mňa stretnutia, ktoré sa niesli v krásnej atmosfére, jediné čo to stálo, že všetka tá príprava, propagácia, umývanie celého domu si vyžaduje veľmi veľa úsilia a potom som na konci unavená a vyšťavená a nepodám taký výkon, aký by bol hodný toho diela, ktoré interpretujem. Snažím sa trochu zasvätiť i ostatných a to "pedagogické" vezme opäť životné sily, niekedy sa stalo až tak, že som ani nebola schopná dýchať a dospievať alebo nechytala som intonáciu. Je to iné, keď niekto spieva áriu a má k tomu všetok servis. Ja nemám ani toho korepetítora, s ktorým by som mohla všetko v pokoji nacvičiť.... Musím si hrať sama (čo mi moc nejde). Napriek tomu tento rok cítim ako požehnaný, lebo nikto nepozeral na chyby, ale boli sme tu vo vzájomnom zdieľaní a stretali sme sa nie s cieľom iba nakŕmiť svoje telo, ale nakŕmiť i svojho ducha a dušu. A ak tu všetko nie je dokonalé ako v Interhoteli, kde má každý súkromie, svoju kúpeľňu a toaletu, o to je to vrelšie. Pozývam Vás všetkých i k budúcemu roku. Termíny pripravujem, snažím sa vopred, i keď vzhľadom na rôzne prípadné ťažkosti, môže ešte dôjsť k nejakým zmenám.
Tešiac sa na Vás v roku 2018
Ďakujem vopred za akúkoľvek podporu i pomoc.
Perla
